pumandulka

Trhám. Nepochopiteľne zúrivo a zronene. Dusím sa vo vlastnom tele. Je mi tesné a pokožka sa mi zdá hrubá. Beriem si ihlu a pokúšam sa prepustiť dnu aspoň trošku vzduchu. Lapám po dychu. Nič nepomáha. Sakra, ako dlho môžem vydržať bez kyslíka? Nikdy som nevedela dlho zadržať dych a teraz mám pocit, že som v tom majster. Chytím sáčok a snažím sa vdychovať. Necítim ale žiadny účinok, žiadne prekrvenie. Som v nejakom zvláštnom vákuu, v ktorom nie je potrebné dýchať? Či možno len musím počkať a zmyť ten nános špiny, čo mi ucpal póry? Neviem, som zmätená. Nevyznám sa v sebe. Po fyzickej stránke na mne nie je nič zvláštne. Mám stále dve ruky, nohy, oči, uši, prsia, jeden nos s malou bodkou a pery. Všetko sa zdá normálne, až na to, že nedýcham. Nemôžem. Som zaťažená všetkým, čo sa v poslednej dobe stalo. A zároveň nestalo. Stojím.

Nedýcham a neviem sa pohnúť.

No to je výhra. To je životná perspektíva. Ako vyšitá pre vytvorenie šťastnej budúcnosti. Dnes by som chcela všetko zmeniť. Teda niečo, lebo myslieť si, že zmením všetko by bola utópia. Možno sa mi to nepodarí, ale aspoň za pokus to stojí. Pôjdem do obchodu a kúpim si hoblík. Budem sa ním pokúšať stenšiť ten hrubý obal, čo sa mi vytvoril na tele. Postupne obrúsim tvrdé hrany, hrubé steny môjho púzdra a vytvorím si opäť jemný ale pevný a hladký povrch. A začnem dýchať. Zhlboka. Dokonca do seba možno pustím aj trošku cudzieho vzduchu. Hlavne sa ale konečne chcem rozhodnúť, kam sa uberať. Podľa seba. Už nechcem stáť medzi dvoma kameňmi a mať klaustrofóbiu z tesného priestoru. Dnešný deň je na to ako stvorený. Končí mesiac. A ja chcem ukončiť jednu etapu môjho života.