pumandulka

Som v spleti podnetov a impulzov. Niektorým rozumiem. Aspoň myslím. Tak po svojom. Sú mi známe. Niekedy sa nemusím ani snažiť o ich zachytenie. Prechádzajú mnou akoby samé. Tak nejako automaticky. A tak sa teda zamýšľam, či zautomatizované impulzy sú vlastne impulzami v pravom slova zmysle. A či ich vlastne naozaj prežívam či vnímam? A ak ich neprežívam alebo nevnímam, či teda sú? Kedysi som totiž aj známe veci preciťovala akosi intenzívnejšie. Nachádzala som si v nich niečo nové alebo aspoň príjemné. Teraz sa už tak nedeje. Niekde som upadla, a tak sa pýtam, či ešte žijem. V pravom slova zmysle. Lebo dýcham, jem, kýcham, píšem, hovorím, žmurkám. Základ teda mám a ovládam, ale dá sa to nazvať žitím?

Našťastie sú aj impulzy nové. Tie často obraciam zo všetkých strán a hľadám ich hodnotu. Dvíhajú ma zo stoličky a niekedy mi zdvíhajú krvný tlak. Niektoré ma nútia. Nútia sa zamyslieť a zaraďovať ich do vhodných kolóniek. Len ja ani za nič neviem, ktoré sú tie vhodné. Asi veľa skúmam. A tak niekedy idú do stratena. Bohužiaľ, milé impulzy, máte mať na sebe visačky, lebo ja nie som schopná momentálne rozlišovať. Zautomatizované vás ešte nemám a zmätene zahadzovať svoje vnútro nemienim. Mám tam totiž málo miesta. Odpratávať vás ale zo svojho života nechcem, čo ak niektorému zázračne nájdem prislúchajúcu kolónku. Jediné, čo teda momentálne viem je, že nič neviem. Ale stále hľadám, takže šanca na vedenie a zaradenie je tu vždy. Snáď.