pumandulka

V polnočnom svite mojich očí
utopil sa zas jeden mizerný plavec.
Ticho kráčal a ponáral sa do mňa.
A ja som ho nakoniec zhltla ako návnadu.
Rozmýšľam, či som za to mohla,
či dal sa ešte zachrániť.
Vdýchnuť mu kúsok zo mňa...
Nemohla som.
V mojom tele už nebolo síl.
Nič som mu predsa nesľúbila,
tak prečo tie výčitky?
Veď nemusel dýchať zo mňa,
stačilo natiahnuť sa po zbytky.
Zbytky kyslíka, ktorý som cítila v ovzduší.