Sedím, pod ťarchou krivých vlasov sa nútim vytriezvieť.
Som ohybná sťa plastelína, v tme inteligentne svietim.
Odrážam sa od zeme ako japonka.
Kroky dozadu, som roztrieštená, kúsky pohodené na zemi.
Pár rastie z nich už opäť vo mne, pár iba vo sne dýcha z minulých krívd.
Nenávratne pohodené čakajúc na zber do starého šrotu.
Len nájsť ich všetky, neprehliadnuť dáku starú stopu.
Poriadne sa očistiť a nechať plynúť deň.
Komentáre
Pumandulka, máš také krásne básne...
smutne to na mna posobi :(
krasnu nedelu :)
non - hmm, no veru
Pumandulka,pekne si sa prirovnala,
máme ju doma viem čo to je za potvorku.. :-)
pár iba vo sne dýcha z minulých krívd
a ešte niečo: klin sa klinom vybija :)
mam ju doma :)
a inteligentna k tomu :)
baby :)
maja - tak, ked ano, tak ano :) ze by sa vybijal? :P
kiti - tak sup ju do ruky :)
odkaz v odkaze ;)
teide :)
ja mám modrú, nesvieti :-)
Pumka..díky,máš to rezervé;)
Veru, pekná báseň
Mne toto pripadá
:-)))
zvláštny text...
toz :)
martin - dakujem ;)
matahari - kazde vytriezvenie je tazke, aj to z opice, aj to bez... :)
rusalka - veru :)