pumandulka

Šliapem na kúsky môjho roztriešteného srdca, no nič necítim. Počujem iba nepríjemný praskot jednotlivých čiastočiek. Hrubé podrážky, napadne mi, a tak sa radšej vyzujem. Ostré hrany sa mi zarývajú priamo pod kožu, stekajúca krv na mne vytvára nekonečné mapy svetov, do ktorých ukryť sa by znamenalo zabudnúť. Na chvíľu... Vidím ich, tie mohutné stromy poskytujúce nedostatok priestoru na ochranu. Rozpínajúce sa konáre nado mnou zatínajú päste a ja sa nezdržím, zapustím do ich kôry pazúre a driapem sa po nich do neznáma. Nič mi to ale nedáva, keď bezcieľne mierim hore. Hľadám ho. Zmysel, čo kládol by mi otázky a dostával aj odpovede. Niekedy cítim, že chcela by som odumrieť a vyskladať sa nanovo. Tabula rasa. Nevidieť to, čo sa mi odkrylo a vnímať svet ako keď som bola v plienkach.