pumandulka

Dnes mal priletieť. Nevideli sa dlhých desať mesiacov. Rozmýšľala, kto bude stáť pred ňou. Poznali sa dlho, ale reálne spolu začali chodiť až tesne pred jeho odchodom do Austrálie. Pamätá si, že mu pred odchodom povedala, že ho ľúbi. On jej na to nereagoval. Ale tie darčeky pred odchodom ju utvrdzovali, že to cíti tiež. Teraz ani sama nevedela, čo cíti. Bola si istá, že si boli strašne blízki. Veď si stále písali. Bála sa, že sa mu otvorila viac, ako chcela. Že si ju získal. Ale nevedela, či ľúbi jeho alebo iba predstavu, ktorú si o ňom vytvorila z mailov a listov.

Čakal ju na lavičke. Na tej, kde sa kedysi stretávali a viedli siahodlhé diskusie. Bola nervózna, ale keď ho objala, všetko sa rozplynulo. Strácala sa v ňom. Stále sa mali o čom rozprávať, ruky sa im vzájomne kĺzali po oblečení. Bolo to nádherné môcť opäť cítiť jeho teplo. Udržali si tú iskru aj napriek strašnej vzdialenosti. Nevedeli sa nabažiť tej blízkosti a stále boli spolu. Začalo jej byť postupne divné, že sa netúži príliš stretávať s kamarátmi. Vždy keď sa ho opýtala, či sa s nimi nestretne, odpovedal neurčito. Veď je to jeho život, pomyslela si. Do jeho záujmov a stretnutí sa miešať nebude. Čas ubiehal.

Cez víkend prespával u nej. Rodičia chodili na víkendy preč, takže si užívali priestrannosť bytu. Zdal sa jej trošku nesvoj, ale neriešila to a keď sa k nej v noci pritúlil, obavy zmizli. Veď každý máme deň blbec. Ráno sa prebudila a vedela, že sa niečo deje. ROZCHOD.

„Potrebujem  byť sám, mám strašný zmätok v hlave“ povedal. „Zdá sa mi, že cítiš ku mne viac ako ja k tebe. Strašne ma to dusí a ubíja. Ja ti nie som schopný dať to, čo dávaš ty mne“

Nechápala. „Prečo si tu spal a ešte túto noc ma objímal a bozkával?“ zmätene vyslovovala roztekané myšlienky. „O čo tu ide? Na čo si sa hral? Prečo si ma ráno tuho držal?“

„Myslel som, že sa to spraví, ale ja už naozaj nevládzem.“

Ešte chvíľu sa s ním snažila rozprávať a zistiť, čo sa vlastne stalo. Zdal sa jej strašne zmätený a ona chcela ešte bojovať. Neúspešne.

Pri odchode ju chcel objať. Vraj takého blízkeho človeka v živote nemal a nerád by ju stratil. „Nie“, povedala jasne. Nechce sa s ním stretávať, pokiaľ si neutriedi myšlienky v hlave a nevyjasní postoje k ľuďom a hlavne k nej. Už ten týždeň jej túžil zavolať. Nerozumela tomu, a tak mu napísala mail. Ešte raz mu zdôraznila, že si musí usporiadať svoje myšlienky, inak jej bude ubližovať. Až vtedy, keď bude vedieť, čo chce, nech ju skúsi kontaktovať.