pumandulka

Zvlnila som sa do klbka a uplietla z neho svoje nové JA. Bolo ešte mäkké a tvárne ako nevypálený modurit. Trepotalo sa vzrušením nad svojím ďalším tvarom, neuvedomujúc si možnú stiesnenosť zlatej klietky, ktorú si pomaly opäť vytváralo. Chcelo sa páčiť. Prelietavo skackalo a opeľovalo každý zaujímavý kúsok, ktorý sa mu priplietol do cesty. Nebol čas rozmýšľať, čo mu tie kúsky hamižne brali. Nerozmýšľalo dokonca ani nad tým, čo mu tí pahltníci dali. A možno ani nič nedali. Pahltníci totiž väčšinou nič nedávajú. V tej chvíli to nepovažovalo za dôležité.

NIEKTO udupal moju hrdosť a moje JA sa chcelo oslobodiť. Chcelo sa pomstiť. Alebo odmeniť za tú bolesť, ktorá mu bola spôsobená? Túžilo zalepiť rany rýchlo schnúcim lepidlom, poriadne tvrdým a pevným, aby už nikdy nemohlo poľaviť. Aby mu už nikto, ani NIEKTO nemohol ublížiť. Rozhodlo sa vzlietnuť k nebesiam, čo najvyššie, čo najďalej. Zabudlo na osud Ikara a nevyspytateľné lúče žiarivého slnka.

A tak som na okolie ďalej žmurkala svojimi vnadnými chápadlami a nedočkavé JA prerážalo na denné svetlo. To teplo ho spaľovalo a ono pomaly tvrdlo a tvrdlo, až nadobro stratilo svoju pružnosť. Spálené dosiahlo svoj konečný tvar. Krídla postupne oťaželi a dych sa zastavil. Zostať dlho na jednom mieste ma ubíjalo. Nevedela som sa už ale pohnúť. Chcela som natiahnuť ruku za istotou, ale žiadnu som nenachádzala. Kde nastala chyba? Kedy ma dostala do osídiel samopašnej samoty? Túžila som, aby si tam stál s kladivom a vyslobodil ma z tvrdého panciera. Neprišiel si. Po pokožke mi stekali slzy a omáčali stvrdnutý modurit. Mäkol a zo mňa sa stával umelec, čo mal z JA vykresávať nekonečne meniacu sa osobnosť...