pumandulka

Neverím v lásku, neverím v žiaľ.

Obyčajná kôpka ľudských štiav preoblečených za ušľachtilé city.

V hlave závesy a v bruchách motýliky.

Sranda, keď zmenia sa na motyky v hlavách a hrče v krku.

Nič viac, nič menej.

Oblbnutí chémiou vlastného tela sa rozplývame v oblakoch, či najväčších hnojoch svojho vnútra.

Usmievajúc sa na všetko, čo nám predtým pripadalo ako zlý sen trháme kúsky cukrovej vaty predanej na dobu určitú.

Čas uplynul a teraz nastáva odplata za chvíľky predajného „šťastia“.

Nekupuješ, dostávaš to ako bonus do uzavretej schránky bez poklopu.

Otvára sa sama, bez vyzvania.

Škáročka sa totiž nájde vždy a všade.

Vydesení nečakanou návštevou sa otáčame zdesene okolo hľadajúc stratené chvíľky niekdajšieho pokladu.

Ničota nás páli do očí a oslepuje naše bezodné srdcia.

Tfuj, chrstne nám špinu do krku a my dusíme sa akoby s posledným výdychom.

Neprichádza a my trpíme ďalej.

Varia nás v najštipľavejších šťavách a každá bunka preciťuje tú besnotu s neuveriteľnou vervou.

Nedúfa, že obaliť by ju mohli ešte niekedy cukrom.

Rozplynie sa v tom, v čom varí sa momentálne.

Raz darmo, keď nespokojnosť šéfkuchára je možné zlepšiť len zmenou vlastných ingrediencií.